Dlhoročná eRkárka Janka Loneková z Dvorian nad Nitrou sa po 11 mesiacoch v Ugande vrátila na Slovensko. Od marca 2024 pôsobila ako zdravotná sestra v zdravotnom stredisku v ugandskom Kyabakadde (čítaj Čabakade). 

Janka, mohla by si sa nám v krátkosti predstaviť? Odkiaľ pochádzaš, kde si pracovala pred svojím odchodom a ako si sa vlastne dozvedela o tejto dobrovoľníckej ponuke?
Pochádzam z dediny Dvorany nad Nitrou pri Topoľčanoch. Pred odchodom som pracovala ako zdravotná sestra na Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny a to je vlastne aj moje povolanie. O dobrovoľníckej ponuke som sa dozvedela zo stránky Dobrej noviny.

Pre mnohých je možnosť vycestovať do Afriky detským snom. Ako to bolo u Teba? Aj Ty si o tejto možnosti ako koledníčka Dobrej noviny snívala?
Moja túžba vycestovať do Afriky prišla trochu neskôr, až na strednej škole. Počas vysokej školy, keď som začala robiť animátorku pre eRko, sa táto túžba len upevnila, no riešila som iné veci: skúšky, potom prácu, potom prišiel Covid a moje sny boli neisté. Ako dieťa som bola koledovať iba raz, no od detstva som vnímala rozdiel medzi životom v iných krajinách. Pamätám si, ako mamka poslala naše hračky deťom do Etiópie. Preto som bola vďačná, že môžem aj ja byť súčasťou Dobrej noviny, aj keď o trochu neskôr.

Môžeš nám v krátkosti priblížiť, ako vyzeral výberový proces a samotná príprava pred vycestovaním?
Na výberovom procese sme boli dvaja. Musím priznať, že som si veľmi neverila. Samotný proces však bol veľmi príjemný a vôbec nebol stresujúci. Jednou z častí výberu bol test osobnosti, čo bolo pre mňa celkom zaujímavé. Keď som sa dozvedela, že ma vybrali, mala som spočiatku zmiešané pocity. Predsa len, ísť na rok do neznáma, to je samo o sebe trochu ťažšie na rozmyslenie. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Pred vycestovaním ma čakali dva víkendy, počas ktorých sa mi venovali a pripravovali ma nielen projektoví manažéri eRka, ale aj bývalí dobrovoľníci, ktorí už Afriku zažili. 

Aká bola Tvoja motivácia stráviť celý rok v ďalekej Afrike? Aké boli Tvoje očakávania od tohto dobrovoľníckeho pobytu?
Keďže pracujem ako zdravotná sestra, často sa stretávam aj so smrťou. Uvedomujem si možno o čosi intenzívnejšie našu pominuteľnosť a to, že život je krátky. Ísť do Afriky bol môj sen, a tak som si povedala, že nebudem strácať čas premýšľaním, ako to len zvládnem a čo všetko sa môže stať. Radšej som myslela na to, že Boh mi otvoril dvere a že ma určite neopustí. Čo sa týka očakávaní, mala som isté predstavy, no snažila som sa ich držať na uzde, pretože som tušila, že realita bude iná. 

Ja na Teba prezradím, že si celiatička. Čo to pre Teba znamenalo počas roka stráveného v Ugande
Áno, určite je to dôležitá informácia, ak by niekto s touto diagnózou v budúcnosti chcel vycestovať. Musela som si odriekať niektoré potraviny a jedlá ešte o čosi viac ako tu na Slovensku, napr. chlebík som mala iba trikrát počas celého roka. Aj to vďaka mojej rodine a kamarátom, ktorý mi ho poslali. O celiakii zatiaľ v Ugande vedia málo. Bolo teda ťažké niekomu vysvetliť, čo mi vlastne je. Avšak napriek všetkému si vždy vravím, že aj tak to stálo za to. 

Trocha nám popíš, ako vyzerá dedina či mestečko Kyabakadde, ktoré sa na rok stalo Tvojím druhým domovom.
Kyabakadde je v porovnaní s ostatnými mestečkami ešte celkom pokojné, no pomaly sa rozrastá. Už len počas môjho dobrovoľníckeho pobytu som si všimla, že pribudli nové domčeky a Kyabakadde sa stalo o čo si rušnejším miestom, ako keď som prišla v marci minulého roka. 

V čom spočívala Tvoja dobrovoľnícka činnosť? Ako vyzeral Tvoj deň?
Väčšinou som vstávala o pol siedmej ráno a pomodlila sa ruženec, to bola moja ranná rutina. Potom som mala raňajky a o 9:00 hod. som začínala v zdravotnom centre v našom mestečku, kam som chodievala pešo. Ráno sme vždy poumývali a vydezinfikovali plochy. Počas toho už začali prichádzať pacienti. Väčšinou prichádzali s drobnými poraneniami, popáleninami, ale častá bola napríklad aj malária. V centre som mala byť oficiálne do 15:00 hod. Avšak podľa počtu pacientov som buď ostala dlhšie, alebo som si išla po ceste domov nakúpiť. Večere som si varila sama. Okrem tejto práce sme v centre organizovali aj prednášky pre komunitu, väčšinou o prevencii rôznych ochorení. Občas sme chodili s kolegami aj do terénu navštíviť chorých domov a cez školský rok som chodila po práci v centre učiť deti prvú pomoc do tamojších škôl. Práca bola teda bohatá a rôznorodá.

Určite si zažila množstvo silných a nezabudnuteľných momentov. Spomenieš si na svoj najsilnejší moment, na ktorý možno nikdy nezabudneš?
Pamätám si, ako som raz bola na oslave desiateho výročia konsekrácie nášho kostola v Kyabakadde. Po svätej omši nasledoval program na farskom dvore. Na jeho konci som si išla zatancovať s deťmi, ktoré ma už poznali zo školy alebo len tak z videnia z ulice. Zhŕkli sa okolo mňa a začali na mňa sypať lupienky kvetov. Bolo to ako farebný dážď a taký pekný symbol pre mňa. Moji ugandskí kamaráti ma volali Nakimuli, čo v miestnom jazyku luganda znamená kvetina. 

Vnímaš, že Ti tento čas v Ugande niečo dal do života? Či už v osobnej alebo profesionálnej oblasti
Určite mi dal mnoho skúseností, keďže som bola v istom zmysle slova odkázaná sama na seba. Veľmi som sa zlepšila v angličtine. Osobnostne som veľmi podrástla. A samozrejme, získala som kopec dobrých kamarátov, čo si naozaj veľmi vážim. Videla som, ako funguje zdravotníctvo v inej krajine a mohla som si vyskúšať byť súčasťou zdravotníckeho tímu v Ugande. To je pre mňa jedna veľká skúsenosť. 

A čo Ti naopak, Uganda vzala?
Nemyslím si, že by mi niečo vzala. Keď som prišla domov na Slovensko, v podstate sa nič nezmenilo. Možno len môj pohľad na svet a na budúcnosť. 

Na Slovensko si sa vrátila pred niekoľkými dňami. Ako vnímaš svoj návrat? Aké to bolo, vrátiť sa do zabehaných koľají tu na Slovensku? Chýba Ti Uganda?
Návrat bol ku podivu rýchly. Ani som sa nestačila spamätať a už som bola doma. Zdalo sa mi, akoby ani neprešiel rok, dokonca som mala pocit, akoby môj čas v Ugande plynul ako nejaký sen. Potom sa pozriem na fotky, napíšem si s mojimi kamarátmi z Ugandy a viem, že to bola realita. Všetko to bolo príliš rýchle. Až teraz s odstupom času vnímam, že potrebujem ešte čas, aby som to všetko vstrebala a spracovala. 

Ak by si mohla vrátiť čas, čo by si urobila pred alebo počas svojho pobytu v Ugande inak? 
Určite by som sa venovala intenzívnejšie jazyku. Pre mňa a moje pôsobenie to bolo kľúčové a určite by bolo mnoho situácií menej stresujúcich.

Aké sú Tvoje plány na najbližšie mesiace?
Určite potrebujem oddych. Snažím sa po novom myslieť viac na seba a na svoje zdravie. A po nejakom čase sa vrátim späť do práce. Rada by som sa ešte zlepšila v anglickom jazyku, takže rozmýšľam o jazykovom kurze. 

Odporučila by si mladým ľuďom na Slovensku takúto dobrovoľnícku skúsenosť?
Určite áno, aj keď je to náročné a človek musí vystúpiť zo svojho komfortu. Takáto skúsenosť možno príde len raz za život a posunie človeka vo všetkých smeroch. Oplatí sa teda zabojovať. 

Jankine svedectvo a rozprávanie o jej pôsobení v Ugande si môžete vypočuť aj v rozhovore pre Rádio Mária v rámci relácie Srdce pre misie: Moja cesta do Ugandy. 

– – –

Do programu Dobrovoľníci pre Afriku sa doposiaľ zapojilo 81 mladých ľudí, ktorí ponúkli svoje talenty u partnerov Dobrej noviny v Keni, Ugande, Etiópii či Južnej Afrike. Náklady spojené s vyslaním 35 z nich, vrátane dobrovoľníčky Janky Lonekovej, boli hradené z programu SlovakAid.

Uverejnené: 10. 3. 2025
Text: Jozef Magda, Jana Loneková
Foto: Jana Loneková 2024 – 2025