Pred troma týždňami som sa vrátila po polroku z Etiópie a svet sa zatiaľ veľmi zmenil.

Otočenie kohútikom sa stalo mágiou a čistá voda, ktorej som sa mohla napiť chutila lepšie, ako si pamätám. Čistá kúpeľňa, bezpečné ulice a konečne bryndzové halušky.

Keď človek zažije niečo lepšie, je tak ťažké sa rozpamätať na to, aké to bolo predtým. Ale všetko by sme si mali pripomínať a vedieť už navždy, že tento náš svet plný komfortu a bezpečia nemá každý, rovnako ako slobodu slova a pohybu.

Dva dni po mojom príchode sa aj Slovensko ponorilo do izolácie a tá sloboda, o ktorej som snívala a nebrala ju ako samozrejmosť, bola aj v našom svete preč vďaka koronavírusu. Zrazu sa aj náš svet zmenil, aby dal možno aj iným aspoň trošku z vďačnosti, ktorú som nadobudla za svoj dobrovoľnícky pobyt aj ja.

Počas tých pár mesiacov som sa naučila byť viac vďačnou za naše malé Slovensko a za všetky šance, ktoré som v živote dostala a dostávam.

Keď som videla nefungujúci systém, chorých, bezvládnych a tak veľmi chudobných ľudí, často bez vzdelania, viery v lepšiu budúcnosť, nič z toho som nechápala. Doteraz nechápem ako je možné, že život v niektorých kútoch sveta možno považovať za živorenie, beznádej či hanbu.

Niektoré skutočnosti človek nikdy nepochopí, no dostala som šancu byť toho svedkom a skutočne cítiť bolesť, hanbu a utrpenie ľudí, ktorí mi podali ruky a chceli ma pohostiť aj tým málom, čo mali. Vraj my Európania sme požehnaní ľudia. Tak mi raz povedala mama mojej študentky, keď som mala šancu ju navštíviť. Dlho som nad tým uvažovala a viem, že mám v živote šťastie alebo to môžeme volať aj požehnanie. Nie každý má rovnakú štartovaciu pozíciu v živote a iba pár ,,šťastlivcov“ dokáže prerušiť kruh chudoby, ktorá ich sužuje.

Keď som stretla Samrawit, bola som očarená jej angličtinou. Spolu s Habenom boli mojimi najlepšími žiakmi. Zaujala ma nielen jazykom ale aj slovami, ktoré vedela použiť. Bola neuveriteľne inšpiratívna, až som sa sama seba pýtala, ako môžem učiť tak vzdelané dievča, veď ona by mala učiť mňa.

Pýtala som sa na jej príbeh sociálnej pracovníčky a koordinátorky. Neverila som, že takto môže hovoriť chudobné dievča. Človek tak rozhľadený, s múdrymi názormi a pokorou nemôže žiť v malej chatrči, nemôže na neho padať dážď, nemôže sa v noci triasť od zimy. Ako to, že namiesto strechy majú doma len igelit, že nemajú ani len skriňu na šaty a pred ich maličkým domčekom majú len obrovskú mláku. A predsa to bola pravda.

V takýchto podmienkach žila a nestrácala nádej a už vôbec nie snahu žiť život plný vzdelania a lásky k svojej mame, malému bratovi, sestre a ľuďom naokolo. Verí, že len tak pretrhne kruh chudoby a bude sa vedieť o všetkých svojich blízkych postarať.

Neviem si ani len predstaviť, čo všetko by dokázala, ak by vyrastala v materiálnom dostatku. Pamätám si na náramok, ktorý som jej dala. Každú vyučovaciu hodinu ho mala na ruke, rovnako ako keď som ju bola navštíviť u nich doma. A to ma hrialo pri srdci, že nielen peniaze menia život k lepšiemu. Niekedy stačí zopár hodín angličtiny, rozhovor, povzbudenie.

A takýchto príbehov sú milióny, rovnako ako príbehov, kedy sa vzdáme priskoro a prijmeme podmienky, do ktorých sme sa narodili či nás životné okolnosti pritlačia k zemi.

Obdivujem a chcem pomôcť všetkým, ktorí to v živote ľahké nemali a predsa si uchovali vieru v lepší život. Takýchto ľudí potrebuje nielen Etiópia ale aj Slovensko. Ľudí, ktorým život hádže polená pod nohy, no stále veria v to, že vás ako človeka nedefinuje vaša momentálna situácia, ale fakt, že ste bytosťou, ktorá má nekonečnú hodnotu a zaslúži si lásku a úctu.

Som veľmi vďačná eRku, Dobrej novine a SlovakAid za to, že mi dali možnosť zažiť neopakovateľných šesť mesiacov môjho života v Etiópii. Vďaka nim sa môjho srdca dotklo mnoho ľudí, zažila som veľké sklamania, smútok, bolesť, ale aj radosť a smiech. To všetko mi dalo verím, že niekoľkonásobne viac, ako budem môcť kedy vrátiť a za to Vám ďakujem.

Text a foto: Alexandra Biľanská
Dobrovoľnícky pobyt u sestier vincentiek v Mekelle a Alitene na severe Etiópie bol realizovaný z prostriedkov SlovakAid.

Predchádzajúci 4. diel