Adam Masava je kenský výtvarník, futbalový manažér, aktivista a dobrovoľník v nairobskom slume Mukuru. Večný tínedžer, manžel a otec s odvážnymi snami, tvorivosťou a s dôverou v Boha v minulosti navštívil aj Slovensko a dnes sa delí o to, ako sa angažuje vo svojej komunite.

Niektorí čitatelia si ťa môžu pamätať z návštevy v roku 2008, keď si sa v slovenských farnostiach stretával s ľuďmi zapojenými do koledníckej akcie Dobrá novina.

Bola to skúsenosť, ktorá zmenila môj život i obraz o Európanoch. Myslel som si, že ľudia budú uzavretí, chladní, bohatí a nečakal som, že sa o mňa budú zaujímať. Slováci boli úplne iní. Dovtedy sa o mňa nikdy nezaujímal niekto cudzí. Po návrate domov to ovplyvnilo moje aktivity. Keď som videl, ako sa vaše deti zaujímajú o tvorivé výtvarné dielne, uvedomil som si, že takéto niečo chcem robiť aj doma. Založil som výtvarnú triedu a dodnes funguje.

Adamovo ocenenie

Pobyt na Slovensku ťa inšpiroval na službu vo vlastnej komunite. Pracuješ s deťmi ako dobrovoľník už vyše päť rokov. Prečo?

Narodil som sa a vyrástol som v slume. Je to drsné a ťažké prostredie. Väčšina mojich kamarátov zo základnej školy už nežije a to nie som žiaden starec, veď mám len vyše tridsať. Po narodení syna sme sa presťahovali na sídlisko. Bývame v jednej miestnosti, nijaký luxus, ale znamená to viac bezpečia pre moju rodinu. Slum je však mojím domovom, miestom, kam sa denne vraciam. Cítim sa tam dobre. Mám tam väčšinu priateľov a mnoho príbuzných, no nechcem, aby tam vyrastal môj syn. Aj pre tieto protichodné pocity robím to, čo robím. Chcem vidieť, že aj slum sa mení na lepšie miesto pre deti, ktoré tam musia žiť. Každú sobotu učím deti kresliť a maľovať a spolu s kamarátmi sme založili futbalovú akadémiu. Robíme to zadarmo ako dobrovoľníci, lebo naše deti si nemôžu dovoliť platiť. Všetci sa popritom musíme obracať a hľadať si prácu, aby sme sa uživili. Sám som sa už dávno naučil, že keď sa delím a dávam, Boh sa postará. Keďže pracujeme priamo v slume, rodičia detí vidia, že sme nadšenci a nie nejaká bohatá organizácia, fandia nám a podporujú nás aj málom, čo majú. Základná škola na okraji slumu nám zadarmo poskytuje priestor. Je to ďalší malý zázrak, lebo v Nairobi sa za prenájom ihrísk či tried platí, každý sa snaží zarobiť, kde môže. Máme menších sponzorov a priateľov, ktorí nám pomáhajú s nákupom výtvarného materiálu a športovej výbavy. Minulý rok sme získali švédskeho sponzora pre dievčenské družstvá, takže máme nádej, že budeme ďalej rásť.

Na hodine

Čo ti pomáha v ťažkostiach? Kde čerpáš silu realizovať sny o lepšom svete?

Dôležití sú priatelia, ktorí ma povzbudzujú, a moja trpezlivá manželka Mary. Syn Fabián má rok, no už je pre mňa obrovským dôvodom meniť veci na lepšie a nedať sa odradiť. Bohatí ľudia nemajú dôvod veci meniť, najlepší dôvod majú ľudia ako my. Silu mi dáva aj to, že rastiem ako umelec. Minulý rok sa mi podarilo dostať do prestížneho výtvarného kalendára Kenya Art diary. Rok predtým som získal dve ceny spojené s umením a prácou v komunite. Nominovali ma aj na cenu Transform Kenya Awards v kategórii umenie a kultúra. Bol som druhý, ale cítil som sa, akoby som vyhral. Mám skúsenosť, že keď urobíme všetko, čo je v našich silách, a pomaly si zúfame, lebo to nestačí, zakročí Boh. Minulý rok sme získali pozvanie na medzinárodný futbalový turnaj do Švédska. Deti boli nadšené, lenže to malo háčik. Organizátor nám mohol zabezpečiť pobyt, nie však letenky, víza, poistenie. Nikto z chlapcov nemal pas a ukázalo sa, že väčšina nemá ani rodný list, preto bolo vybavovanie dokumentov nesmierne komplikované. Potrebovali sme veľa peňazí. Robili sme zbierky, zorganizovali sme večeru, aukcie obrazov na podporu nášho futbalového sna. Snažili sme sa ísť do médií, zapojili sme rodičov. Pre každého, kto nám trochu chcel pomôcť, sme mali úlohu. Napriek všetkému úsiliu sme týždeň pred turnajom stále nemali financie na letenky pre polovicu tímu. Posledný týždeň sa nám ozval úradník z ministerstva športu a povedal nám, že nás v televízii videl prezident a požiadal ministerstvo, aby nás podporilo. Vo Švédsku sme prehrali až vo finále so Španielskom. Bolo neuveriteľné vidieť, ako deti z našej malej futbalovej akadémie porazili družstvá z USA, Dánska, Švédska, Egypta…

S kalendárom

Čím si viac – športovcom či umelcom?

Určite umelcom – tam je moje srdce aj moja profesionálna orientácia. Vo futbalovej akadémii som skôr organizátor, nie som tréner, hoci futbal si vo voľnom čase zahrám rád. Vedieť zorganizovať veci a nadchnúť ľudí je rovnako dôležité ako schopnosť naučiť ich triky s loptou či so štetcom. Deti to majú ťažké a popri všetkej radosti zažívajú veci, o ktorých sa mi ani nechce rozprávať. Môj študent Isaiah je veľmi talentovaný. Tento rok získal cenu v medzinárodnom kole súťaže Toyota Dream Car. Namaľoval hasičské auto na dlhých nohách, ktoré mu umožnili pohybovať sa v úzkych uličkách slumu, kam sa skutočné hasičské auto nedostane. Maľoval na základe vlastnej ťažkej skúsenosti. Požiare sú v slumoch, žiaľ, veľmi bežné. Isaiahova rodina vyhorela minulý rok dvakrát. O všetko prišli v ohni a keď sa trochu pozbierali, vyhoreli znovu. Ako odmenu v súťaži získal cestu do Japonska, kde si mal prevziať cenu. Jeho rodičia však nemajú poriadne doklady, a tak sa nám nepodarilo vybaviť mu pas. Bolo mi to nesmierne ľúto a dúfal som, že sa zase stane nejaký zázrak. No tie však nechodia na každé naše zavolanie. Pracujem s ním ďalej, hoci sa jeho trojmesačný kurz skončil. Verím, že talent a usilovnosť mu vynahradia toto sklamanie.

Text a foto: Danica Olexová, článok nájdete aj v Katolíckych novinách zo dňa 17.4.2016