Dnes nadviažeme na predošlý článok spomienkami Mirky “Mimi” Sitekovej, členky Komisie Dobrej noviny zo Spišskej diecézy:

“Keňa bola pre mňa neskutočná skúsenosť. Pred cestou som si prešla rôznymi fázami – od nadšeného zápalu a radosti, až po „na toto som už asi stará, čo tam budem 3 týždne robiť?“ V akom štádiu som teraz po návrate? – Mohla by som sa tam, prosím, vrátiť?

V Komisii Dobrej noviny som sedem rokov, ale neviem presne vypočítať, koľko projektových návrhov som za to obdobie prečítala. Nič sa však nedá porovnať s realitou. Keď sa tie písmenká a papier odrazu menia na konkrétne mená, tváre, no najmä príbehy…

V Základnej škole v Barsaloi v kraji Samburu na severe Kene som mala špeciálneho sprievodcu. Kevin nabral odvahu, zavolal na mňa “Mimi” a ja som si tak mohla vychutnať VIP výklad a sprevádzanie po areáli. Bolo pre mňa veľmi povzbudivé vidieť, s akým zápalom mi ukazoval rybičky a kuriatka, ktoré v priestoroch školy začínajú chovať. Vďaka podpore Dobrej noviny sa žiakom, v spolupráci so svojimi učiteľmi a farmárom Muchirom, podarilo vypestovať rôzne druhy zeleniny. Nielen vypestovať. Naučili sa, čo rastlinám pomáha a ako sa o ne treba čo najlepšie starať.

Keď som si pri pohľade na okolitú krajinu predstavila, že by sa v tejto polopúšti malo aj niečo urodiť, prišlo mi to takmer nemožné. Skvelá inšpirácia – skupiny mamičiek, ktorým sa práve vďaka systému bazénových záhrad podarilo nielen obohatiť domáci jedálniček, ale vypestovanú zeleninu sčasti predajú.

Mali sme možnosť stráviť s nimi záverečný deň tréningu ekologického poľnohospodárstva. Prekvapili ma predovšetkým ich fundované otázky, často aj odborné. Napriek počiatočnému ostychu nás nakoniec prijali medzi seba ako “svoje”. Nespomínam si, kedy som sa naposledy toľko zo srdca nasmiala, ako pri ich radostných tancoch, do ktorých nás bezprostredne zapojili.

Vzdelávanie dospelých, ktoré je podporované v kraji Kajiado na juhu Kene, bolo pre mňa veľkou neznámou. Predstavovala som si niečo ako večernú školu alebo univerzitu tretieho veku. Dospelí si tu dopĺňajú vedomosti, rozširujú svoje obzory. Keď vám však niekto svedčí o tom, ako sa mu vďaka pár hodinám učenia zmenil každodenný život, zrazu zakúšate význam vzdelávania v praxi. Dnes sa vedia podpísať, napísať správu, SMSku alebo poslať peniaze cez mobil.

Sporiace skupiny sme zažili v Ženskom centre Euphrasia v meste Ngong pri Nairobi. Parádny vynález, ani neviem koľkokrát som sa sama seba pýtala, prečo také niečo u nás nefunguje. Zavítali sme na stretnutie jednej zo skupín zvanej Ebenesa v slume Gichagi. Jasné a jednoduché pravidlá, no najmä vzájomná dôvera a dobrý systém sú základom úspechu. Ja by som veľmi úspešná asi nebola, lebo za každý neskorý príchod sa platí akási symbolická “pokuta”. Alebo by som sa možno naučila konečne chodiť načas.

Najväčšiu vďačnosť som pocítila práve pri projektoch, ktoré sa týkajú detí so špeciálnymi potrebami. Či už pri práci organizácie SEP alebo v centre Songa Mbele. V srdci som si odniesla príklady veľkej oduševnenosti asistentov a pedagógov, no predovšetkým obrovskú vnútornú silu rodičov zdravotne znevýhodnených detí.

Ani neviem spočítať, koľkokrát som sa samej seba spýtala odkiaľ berie maminka 7-ročnej Becky s detskou mozgovou obrnou odhodlanie a silu “ísť ďalej”. Becky nekomunikuje, dokonca sama ani nesedí. Jej maminka ju každé ráno zoberie na chrbát a odnesie do centra, poobede si zasa príde po ňu.

Dokonca nám povedala, že radšej bude spať vonku, len aby sa nemuseli presťahovať a mohli zostať v blízkosti centra. Neúnavne povzbudzuje ostatných rodičov, aby nabrali odvahu vyhľadať so svojimi mimoriadnymi deťúrencami dostupnú pomoc a aby ich doma neskrývali.

Toto je pre mňa skutočná influencerka. Bola som rada, že sme u nich doma nenašli svetlo. Aspoň nevidela moje slzy. Keď sme sa nakoniec objali a ona mi so širokým úsmevom asi desiatykrát poďakovala za podporu centra Songa Mbele z Dobrej noviny, povedala som si, že toto je pre mňa asi najjasnejšia odpoveď prečo ísť koledovať.

Moje drobné a milé radosti si budem ešte dlho uchovávať v srdci. Otec Marián Kašaj čakajúci a vítajúci nás v noci na letisku v Nairobi. Vtipné jazykové nedorozumenia. Moja prezývka Mimi v svahilčine znamená “ja”. Krásne východy a západy slnka, vďačnosť a pohostinnosť, je toho ozaj veľa.

Keňu a konkrétne Dobrú novinu v Keni treba jednoducho zažiť.

A na záver ešte dve veľké poďakovania. V prvom rade Bohu za milosť vycestovať a silu celú cestu zvládnuť. A samozrejme mojim spolucestovateľkám, najmä našej jedinečnej “sprievodkyni” Lucke a tiež Pipi a Viki za ich skvelú starostlivosť a spoločnosť.

Milí priatelia! Vidíte, aký obrovský kus práce spolu robíme? Ďakujeme vám, že ste s nami už 30 rokov.

Pripravili: Miroslava Siteková, Lucia Jantošovičová
Fotografie: Dobrá novina 2024
Uverejnené: 11. 9. 2024