Dobrá novina projekty nielen podporuje, ale snaží sa ich aj prepájať, aby si navzájom pomáhali. Prepojili sme aj dvoch našich dlhoročných partnerov – Centrum Jána Pavla II. pre deti s telesným postihnutím v Lokichare a SEP – Združenie profesionálnych terapeutov a špeciálnych pedagógov. Aká bola ich prvá spolupráca sa môžete dozvedieť priamo zo správy od tímu SEP-u.

Terénne návštevy sú podstatnou súčasťou aktivít organizácie SEP. Multidisciplinárny tím terapeutov a učiteľov cestuje do odľahlej oblasti a bezplatne ponúka svoje služby jeden deň alebo aj týždeň komukoľvek, kto sa dostaví. Ale čo sa stane potom, ako tím opäť odíde? Ako profesionáli vieme, že na videnie pokroku u detí je treba veľa času a trpezlivosti. Do akej miery je SEP schopný urobiť rozdiel svojou krátkodobou intervenciou? Tu sú pozorovania z Lokicharu v regióne Turkana, kde tím piatich profesionálov strávil týždeň.

Keď vycestujeme, nikdy nevieme, čo očakávať. Niekedy prídeme a nikto nie je nablízku. Ďalší raz sme prekvapení stovkou v rade čakajúcich ľudí. Miestni profesionáli môžu našu podporu vidieť radi a chcieť zlepšiť svoje zručnosti. Môžu sa tiež z nás cudzincov prichádzajúcich z mesta cítiť rozpačito, predpokladajúc, že sa tvárime, ako vieme ich prácu robiť lepšie.

Vymenili sme si niekoľko emailov. Vedeli sme, že budeme v centre pre deti s telesnými postihnutiami. Keďže väčšina telesných postihnutí ide ruka v ruke s rečovými, vyjadrovacími, senzorickými a kognitívnymi nedostatkami, vyskladali sme multidisciplinárny tím: traja pracovní terapeuti Kelvin, Irene a Karo, fyzioterapeut Isaac a špeciálna pedagogička Emmi, ktorá je zároveň rečovou terapeutkou. Z našich skúseností sme očakávali najmä prípady mozgovej obrny. Na naše prekvapenie, po 24-hodinovej ceste do Lokicharu, sme sa ocitli na mieste s vysokým počtom detí žijúcich s následkami detskej obrny.

Na návštevu sme sa pripravili zvyčajným programom, vrátane základných informácií o postihnutí a praktickom prístupe rôznych terapeutických a vzdelávacích intervencií. Program je určený pre profesionálov, vychovávateľov a rodiny. Ale vzhľadom na miestnu situáciu bude mať význam sa ho pridržiavať? Ani jeden z nás sa nešpecializuje na detskú obrnu. Kto ich bude školiť? Prídu rodičia? Vždy trváme na tom, aby sa do starostlivosti o svoje deti zapájali ich rodičia. Budeme mať dosť práce na celý týždeň alebo sa vrátime už po dvoch dňoch?

Privítanie po príchode bolo priateľské. Náš prvý dojem bol, že deti sú šťastné. Pohybujú sa, hrajú, voľne si robia, čo chcú. Nepreháňajú to však. Dospelí žijú v cente tiež, na striedačku. Miesto je čisté.

Prvý deň

Centrum Jána Pavla II., ktoré patrí pod Katolícku diecézu Lodwar, je jediným zariadením pre deti s telesným postihnutím v oblasti Turkana. Momentálne žije v centre asi 50 detí, o niečo menej ako je jeho kapacita pre 70 detí. Pod vedením sr. Josephine tu pracujú dvaja ortopedickí technici Andrew a Amos, učiteľka materskej škôly Kali a sociálny pracovník Joseph. Centrum má fyzioterapeutickú miestnosť, dielňu na výrobu umelých končatín, ubytovacie zariadenie a vlastnú materskú školu. Staršie deti, vrátane chlapcov, môžu navštevovať priľahlú dievčenskú základnú školu.

Naša terénna návšteva sa udiala z iniciatívy jedného nášho partnera, slovenskej organizácie eRko, ktorá centrum podporuje. Intervencia organizácie SEP je prvým krokom pred úmyslom zamestnať v centre vlastného fyzioterapeuta.

Prvý deň sme venovali pozorovaniu. Kto sú deti? Ako je centrum vybavené a ako sa toto vybavenie používa? Kde sú rodičia? Aké sú v škole podmienky pre inkluzívne vzdelávanie?

Prišla mama so svojou dcérou Gloriou, ktorá má Downov syndróm. Vek? Dva až tri roky. Mama presne nevie. Emmi a Karo ich privíta a pripravia sa na zhodnotenie jej stavu. Časť Gloriinho ucha chýba. Pohryzol ju pes? Gloria komunikuje a zapája sa do všetkých hier. V jednom momente sa unavená rozplače. Skontroloval jej srdce niekedy lekár? Nie. Srdcová slabosť je u detí s Downovým syndrómom bežná. Musíme byť opatrní. Mama je vďačná a prichádza na terapiu i ďalšie dni. Dáva nám súhlas na fotografovanie. Keď ju žiadame o podpísanie tlačiva, zisťujeme, že je negramotná.

Druhý deň

Turkana sa nachádza na severo-západe Kene. Hraničí s Ugandou, Južným Sudánom a Etiópiou. Žije tu asi milión ľudí. Turkana tiež hosťuje utečenecký tábor v Kakume s takmer 200 000 utečencami, väčšinou z Južného Sudánu. Podnebie je suché a horúce. Tradiční Turkanci sú pastieri. Turkanská ekonomika zažíva práve nový rozvoj v energetickom priemysle vďaka veľkej farme s veternou energiou a produkcii ropy. Mimochodom, prvý konvoj so surovou ropou bol odvezený na rafinovanie v deň nášho príchodu.

Väčšina detí žije v centre, aby sa doliečili po chirurgickom zákroku (napr. konská noha) a naučili sa novým zručnostiam predtým, ako sa vrátia naspäť k rodine. Deti tu zostávajú maximálne tri roky. Niektoré svojich rodičov počas svojho pobytu v centre vidia, iné nie. Niektoré sa ani nevrátia k svojim rodičom. Kvôli spôsobu života, akým je nomádske pastierstvo, je pre centrum niekedy zložité rodičov vypátrať. Identifikovať deti s postihnutím a zjednotiť ich s rodičmi je pretrvávajúcou výzvou. Keňa, hoci bola vyhlásená za krajinu bez detskej obrny, z času na čas postrehne izolované prípady. Máme sa domnievať, že tieto prípady v odľahlých oblastiach ako Turkana zostávajú neodhalené? Niektoré deti tiež trpia následkami strelných poranení. Strelné zbrane, všade navôkol v pastierskych komunitách na ochranu stáda pred krádežou, sú často rozdané deťom, ktoré pasú zvieratá.

Emmi a Karo sa pridali k učiteľke Kali v materskej škole. Vyučovanie je skôr tradičné: učiteľka píše písmená a číslice na tabuľu a potom ich predčíta. Deti čítajú a opakujú. Zapájajú sa deti? Emmi a Karo sedia s najmenšími a dávajú im príklad. Kali oceňuje ich vstup. Neskôr Emmi preberá iniciatívu a vyučuje spolu s Kali. Ako sa naučiť číslice? Všetky spôsoby vyjadrenia sú dobré: vyslovovanie, spievanie, v podobe piesní, písanie, ukazovanie na prstoch… Emmi pripravuje pieskovú tabuľu na písanie, kde môžu deti svojimi prstami kresliť číslice a písmená. Na nasledujúci deň si všetci užívame výrobu hračiek a vyrobíme sadu materiálov, ktoré pomôžu deťom pri učení.

Barnabas je jedným z detí v triede. Šarmantný človiečik od prvého dňa, ktorý hľadá a nachádza pozornosť ostatných. Zdá sa, že vie ako „obalamutiť“ cudzincov. Náš fyzioterapeut Isaac si nie je istý jeho stavom. Vie stáť pár sekúnd, ale nedokáže sám chodiť. Keď nie je naokolo nikto, kto by ho potlačil, kráča opierajúc sa o svoj vozík. Má silný chrbát. Vyzerá na štyri, ale má sedem rokov. Školská lavica je pre neho privysoko. Kelvin pripraví pre neho vankúš do vozíka, aby sedel v správnej výške. Keď položí učiteľka otázku, Barnabas zdvihne ruku ako ostatní. Učiteľka sa spýta: „Barnabas, koľko je jedna plus jedna?“ Barnabas neodpovedá. Ešte nerozumie významu dvíhania rúk. Chodil Barnabas do školy predtým, ako prišiel do centra? Nikto nevie. Isaac vezme Barnabasa na zhodnotenie jeho zdravotného stavu. Vie sa postaviť bez pomoci? Áno. Zatlieskame mu. Barnabas si tiež zatlieska. Vie kráčať? Nevie. Namiesto toho opäť vstane a zatlieska si. A opäť. A opäť. Možno dokáže kráčať, ale tlieskanie je pre neho skôr súčasť cvičenia ako povzbudenie ísť ďalej.

Tretí deň

Lokichar je mesto s niekoľko tisíc obyvateľmi v južnej časti Turkany. Iba s tisíckou obyvateľov pred desiatimi rokmi sa rýchlo rozrástlo po objavení ropy v jeho okolí. Centrum Jána Pavla II., ktoré sa špecializuje na telesné postihnutie, je jediným zariadením pre deti s postihnutím v tejto oblasti. Ďalšie centrá sa nachádzajú v Lodware, v hlavnom meste regiónu, asi 2,5 hodiny jazdy autom po neupravenej ceste.

Mobilita je hlavným problémom pre takmer všetkých ľudí žijúcich s postihnutím. Sociálny pracovník Joseph pozná deti, ktoré nemôžu dostať primeranú starostlivosť, pretože by to bolo pre nich príliš ďaleko. Preto sme ráno venovali domácim návštevám.

Po desiatich minútach jazdy sme sa dostali k tradičnému turkanskému domu – roztrúsené domčeky z prírodného materiálu s piesočnou podlahou a zaoblenou strechou pokrytou recyklovateľnými plastovými taškami. Alice, dievča s mozgovou obrnou, sedí na zemi medzi dvoma domami. Deň trávi so svojou starou mamou. Keď prídeme, prichádzajú i susedia. Alice má asi 14 rokov. Už viac ako dva roky nechodí do školy. Jej vozík sa pokazil. Škola je vzdialená asi dva kilometre, čo je pre ňu ďaleko, aby sa tam dostala sama.

Cesta je piesčitá, kolesá nie sú dostatočne široké. Nie je nikoho, kto by ju potlačil. Pravdepodne ju v škole ani nechcú. Jej 12-ročný brat má vrodenú vadu nazývanú konská noha, ale školu navštevuje. Má Alice aj mentálne postihnutie? Počas našej návštevy nerozpráva, ale reaguje na svoje meno a otázky. Musí byť veľmi hanblivá a možno stratila návyk byť s ľuďmi. Príchod ôsmych ľudí, z toho dvoch belochov, ju musí desiť. Tím sa rozhodol, že jej dá stoličku, v ktorej bude môcť sedieť v správnej pozícii. Vraciame sa na druhý deň so stoličkou. Kelvin ju vtlačí do zeme, pretože je pre ňu trochu vysoká. Alice sa z daru veľmi teší.

Naomi je autistické dieťa. Je zvedavá, keď vstúpime do domu. Mladá tínedžerka, ktorá nerozpráva. Komunikuje s nami tlieskaním rúk. Je v nebezpečí zneužívania? Kelvin ju požiada, aby ho nasledovala. Odmieta a vracia sa k svojej mame, čo je veľmi dobrý znak. Chce sa podieľať na každodenných aktivitách, ale zápasí s tým z praktického hľadiska. Navrhneme pre ňu sériu obrázkov, ktorá jej pomôže pripomínať sled jej každodenných potrieb: umytie riadu, opranie oblečenia, jedenie, obliekanie, umytie sa. Nasledujúci deň prichádza mama do centra aj s Naomi. Séria obrázkov je hotová a Irene vysvetlí Naomi a jej mame, ako ich používať.

Za dva dni sme videli štyri deti. Koľko sa ich však nachádza tam vonku? Nikto nevie. Samozrejme je ich viac. Nejaké spoľahlivé demografické údaje koľko by ich mohlo byť? Ani pomyslenie.

Štvrtý deň

Deti v centre sú zvyknuté na návštevy. Neboli sme jedinými cudzincami tento týždeň. Stretli sme dvoch fyzioterapeutov zo španielskej organizácie Associacion Shuma. Poskytujú centru vybavenie a prichádzajú raz do roka vykonávať terapiu s miestnymi zamestnancami. Je tu i ďalšia návštevníčka zo Španielska. Tiež prichádza pravidelne, aby trávila čas hrou a spevom s deťmi. Dozvedeli sme sa, že ďalší dospelí v centre sú utečenci z tábora v Kakume. Priviezli ich z inej mimovládnej organizácie, aby dostali pomôcky na chodenie. George z Rwandy má konskú nohu a Alois z východného Konga má amputovanú ľavú ruku.

Kelvin a Amos pripravujú dlahu na ruku pre deti. Sadra je k dispozícii. Deti prichádzajú do dielne, kde je dlaha zo sadry prispôsobená na ich ruku a pažu. Dlaha zlepšuje pozíciu ruky pri aktivitách ako písanie, kreslenie či pri gestikulácii.

Poobede navštívime dievčenskú základnú školu. Zástupca riaditeľa nás predstaví vo všetkých triedach. Škola má desať učiteľov pre približne 1400 žiakov. V jednej triede je do 100 detí. 25 z nich sedí na zemi, pretože v triede nie je dostatok lavíc pre všetkých. Jedno z detí z centra, ktoré sem chodí, sedí vo svojom vozíku medzi lavicami. Nemá stôl. Ochota školy pre inkluzívne vzdelávanie je chvályhodná, ale podmienky nezodpovedajú praktickému uskutočneniu. Je pre nás nemožné zasiahnuť a navrhnúť úpravy. Berieme to na vedomie a musíme odísť bez jediného jednoduchého návrhu na zlepšenie.

Deti sú v centre rady. Cenia si školu, ktorá je oveľa lepšia ako tá u nich doma. Cenia si návštevníkov, aj preto že im niektorí prinesú lízatká. Utečenci z Kakumy boli tiež radi. Centrum musí byť pre nich ako dovolenkový rezort. Cítia sa tu šťastní, hoci si myslíme, že je tu potreba pre viaceré zlepšenia.

Piaty deň

Jeden týždeň je prikrátky na zmenu vecí, ale dostatočne dlhý, aby sme nazreli hlboko dovnútra. Začali sme sa navzájom spoznávať a budovať si medzi sebou dôveru. Vyskúšali sme veci a dozvedeli sa viac o miestnej situácii. Kde je náš dopad?

Náš fyzioterapeut Isaac strávil väčšinu svojho času spolu s ortopedickým technikom Andrewom. Keďže centrum nemá vlastného fyzioterapeuta, Andrew zastáva aj túto pozíciu – bez odborných zručností. Počas tohto týždňa sme ho však zaškolili do terapeutického hodnotenia zdravotného stavu na praktickej úrovni.

Zamestnanci centra ocenili náš príspevok. Očakávali tradičné školenie s rozhovormi a prezentáciami. Namiesto toho sa ocitli na terapeutickej rohoži s dieťaťom, rodičmi a naším terapeutom. Museli spievať a hýbať sa. Boli ohromení, lebo naše slovo dodržíme. Keď prislúbime, že sa vrátime, tak sa skutočne vrátime. Rodičia objavili nový spôsob, ako byť so svojimi deťmi. Niektorí z nich prichádzali každý deň získať viac skúseností.

Čo z tohto je dopad, čo je skôr pozitívna spätná väzba na konci dňa? Do akej miery budú zamestnanci centra schopní začleniť inovácie do každodennej praxe? Uvedomili si rodičia, koľko sami môžu urobiť pre svoje dieťa?

Barnabas už opäť nesedí na svojom vankúši. Kde sa podel? Vozík je príliš rozmerný, aby sa zmestil k stolu. Musí si vziať vankúš z vozíka a položiť si ho na svoju školskú stoličku. Je to pre neho veľmi zložité? Niekto by mu mal pomôcť. Sedí Alice na svojej novej stoličke? Používa Naomi svoje obrázky a zlepšuje sa vo svojich každodenných aktivitách? Nevieme a nemôžeme vedieť. Iba jedna vec je istá: ak neskúsime, neurobíme žiaden rozdiel.

Text a foto: SEP – Združenie profesionálnych terapeutov a špeciálnych pedagógov
Preklad: Darina Maňurová