V tomto ročníku Dobrej noviny prinášame tému ekologického farmárčenia a komunitných záhrad v kraji Samburu v Keni. Ten spravuje rehoľa Jarumalských misionárov, s ktorými aktívne spolupracujeme od roku 2018. Prinášame vám pohľad dvoch vedúcich osobností projektu. Pátri Jairo Franco a Guillermo Álvarez prezradia, prečo sa rozhodli práve pre poľnohospodárstvo, či vidia ovocie svojej práce a ako podľa nich vplýva klimatická kríza na Samburijcov.

Poďme si spolu zaspomínať na to, ako to celé začalo. Prečo ste sa rozhodli rozbehnúť projekty zamerané práve na poľnohospodárstvo?

Jairo: Ako jarumalci sme boli v Keni už nejaký čas. Uvedomoval som si, že potrebujeme miesto pre našich misionárov, kde by sa mohli okrem iného naučiť postarať sami o seba i druhých. No toto miesto nemôže byť iba pre nás, pretože sme do Kene prišli ako misionári, teda to musí byť zem pre službu ľuďom. Avšak nemali sme peniaze na to, aby sme nejaký pozemok kúpili, keďže v Keni je pôda veľmi drahá. Usporiadali sme teda kampaň na Facebooku, kde sa zložilo 3 000 ľudí, každý po 46 dolárov. Našli sme miesto v Ongata Rongai, neďaleko Nairobi. A nazvali ho Farma 3 000 priateľov. V regióne Samburu zase pôsobíme od roku 1992 a za tie roky sme si všimli, že naši ľudia stále trpia podvýživou. Hlad je problémom. Hlavne počas obdobia sucha. Pochopili sme, že bez pokrytia základných potrieb nemôžeme hovoriť o ostatných potrebách. Pozemok pri Nairobi patrí ľuďom z komunít, o ktoré sa staráme. Poďme teda z toho vyťažiť! Preto sme prišli s myšlienkou začať projekt zameraný na poľnohospodárstvo. Pre mnohých ľudí je to „una locura“ – šialenstvo. Ako sa len dá farmárčiť v púšti? V tak suchej zemi? Áno, áno (smiech). Presne preto tam musíme farmárčiť! Pozemok pri Nairobi poslúžil ako modelová farma. Nie je síce v Samburu, no zámer bol priniesť jej techniky a možnosti do Samburu. Postupne sme objavili, že to je tiež dobrá príležitosť pre Samburijcov spoznať mesto ako také. Otvoriť ich obzor. Opustiť poznané, spoznať novú realitu, obohatiť sa. Bolo by naozaj náročné začať s farmárčením v Samburu, kde nikto nikdy nič nesadil, nepozná to a hlavne nevidel jeho ovocie. Ísť do Nairobi na farmársky tréning znamená zároveň vidieť časti Kene, ako je Nyahururu či Nyeri, ktoré sú veľmi úrodné. Demonštruje to, že poľnohospodárstvo je možné, dá sa to naučiť, existujú takí ľudia, taká farma. Takto inšpirovaní ľudia zo Samburu sa môžu vrátiť domov. Momentálne realizujeme tento projekt nejaký ten rok a už vidíme, ako niektorí začali farmárčiť naplno. Hybnou silou bolo vyriešiť problém hladu, vytvoriť pestrejší jedálniček, reagovať na potreby komunít, o ktoré sa staráme.

Guillermo: Jairo pekne vystihol odpoveď na vašu otázku prečo. Doplnil by som ale aj „ako“ sa nám darilo-nedarilo. V prvom rade bolo dôležité vyriešiť otázku vody, a to formou vodných vrtov, napríklad aj cez projekt s eRkom v meste Opiroi. Potom ponúknuť ľuďom možnosť jesť niečo iné, ako je zaužívané. Zo začiatku sa iba na nás pozerali, ako jeme surové zelené listy šalátu (smiech). Postupne vyhrala zvedavosť. Keď sme ich zaujali, začali sme hľadať ďalšie spôsoby pestovania. Zem je všade suchá, často kamenistá. Používali sme rôzne techniky na základe odporúčaní odborníkov a z nášho vlastného intenzívneho štúdia: vyvýšené záhrady, viaceré typy zavlažovania, záhrady vo vreciach, kruhové záhrady, skleníky či uzavreté plochy. Najnovšie sa nám najviac vyplatili tzv. bazénové záhrady. Skúšame a nebojíme sa pýtať si radu.                           

Keď však hovoríme o Samburijcoch, nachádzame sa polokočovnej pastierskej komunite, ktorej štýlom života je nomádstvo. A vy ste prišli s projektom, kde základom je ostať na jednom mieste nie chvíľu, ale niekoľko rokov a starať sa o pôdu namiesto zvierat. Ako prijali tento váš nápad? 

Guillermo: Komunity, s ktorými pracujeme, sa menia. Kultúra nie je niečo statické, nepatrí do múzea. Potrebujeme reagovať na nové výzvy, nové reality, čiže to neprišlo od nás samotných. Pomaly vznikajú permanentné mestá aj tu. Ženy, starší ľudia a niektoré deti sú doma stále, tak zakladajú stále domy. I keď zvieratá potrebujú migrovať a v podstate aj oni s nimi. Tí, ktorí sa rozhodnú zostať, však nemajú nič: nie je tam mlieko, mäso, tým pádom ani peniaze, keďže tam nie sú zvieratá. Učia sa teda žiť v tomto novom kontexte, kedy sa potrebujú prispôsobovať, aby prežili. Osobne považujem ekologické farmárčenie, ktoré je zamerané ako na pôdu, tak i na človeka, za holistickú odpoveď na túto výzvu. Zdravé a nutrične hodnotné jedlo, hoc produkované v malom rozsahu, dokáže obohatiť stravu Samburijcov a pomôcť im vyrovnávať sa s novým životným štýlom ľahšie. 

Jairo: Začnem tým, že tento koncept polokočovnej komunity možno nemôžeme tak úplne používať. Áno, stále sú tu ľudia, ktorí kočujú a presúvajú sa. Ale nie je to väčšina. Tí, ktorí sa presúvajú s dobytkom počas období sucha, vojny či súbojov s inými komunitami, to sú chlapci (tzv. morani – mladí bojovníci). Obyčajní ľudia ostávajú v mestách či usadlostiach. Poznám ľudí, rodiny, ktoré sa nepohli zo svojho miesta už dlho. V dedinách vám viem presne ukázať, komu patrí ktorý dom. Možno z pohľadu sociologického či antropologického môžeme povedať, že Samburijci sú polokočovná komunita. Vlastne tento termín vo svete používame veľmi radi. Znie tak romanticky (úsmev). No ľudia sa teraz usádzajú, život sa zmenil. Moja skúsenosť v kontexte poľnohospodárstva je, že ľudia objavili jeho potenciál a páči sa im to.

Jeden z mnohých príkladov: keď som prišiel do Samburu v 2001, boli tam iba 2 záhrady = “chamba” v Tuum. Jedna patrili presbyteriánskej misii a druhá katolíckej, čiže nám. 2 záhrady. Ľudia postupne prichádzali a začali sa pýtať: Oh, a čo je toto? To je pomaranč, toto je guava, toto sukuma, a toto sladký zemiak. Ahaaa. Toto je papája, toto matomoko. Následne sme začali s ľuďmi hovoriť o tom, že aj oni môžu začať sadiť u seba doma. Môžeme poskytnúť nejaké semiačka, sadeničky, strom – páči sa, zoberte si domov. Na vigíliu zoslania Ducha Svätého sme tým, ktorí prišli, zvykli dať sadeničku stromu. Zvyčajne papáju. Teraz môžete vidieť veľa stromov papáje v Tuum (smiech). Farmárčenie v Tuum začalo ešte pred samotným projektom. Čiže nie pre projekt samotný, ale na základe príkladu, ktorý ľudia videli. Bolo to spontánne. Naša záhrada bola otvorená pre všetkých. Pretože ako misionár ju nemôžem zatvoriť a povedať, že je iba moja. To by bolo antimisionárske. A preto, Tuum je plný papáje, banánov – zelených i sladkých, guavy, pomarančov. Tuum je mesto ovocia. Je to miesto v Samburu (!), kde teraz nájdete ovocie. Pozrime sa na Barsaloi. Pamätám si bývalého kňaza, ktorý tam pôsobil, jedného z mojich priateľov, ktorý povedal, že farmárčenie je tam nemožné. Bol proti takému projektu, dokonca proti tomu, aby sme mali čo i len malú záhradku. Myslel si, že je to strata času. Teraz máme dôkaz, že to nebolo úplne tak. Ľudia zbierajú prvú úrodu. Začali sadiť na fare, pestovať, jesť ovocie svojej práce, predávať, čo vyprodukovali. A teraz, keď majú vodu, chcú mať svoje vlastné záhrady u seba doma. Toto vnímam ako skutočný zázrak. Zázrak uprostred nemožného. Pretože tieto záhrady majú mnoho nepriateľov: slnko, teplo, tradície, divoké zvieratá, a ďalšie. No videli sme ľudí presvedčených a chápajúcich, prečo je to dôležité. Som nesmierne šťastný, že ľudia teraz jedia zdravšie ako pred 20 rokmi.

Páter Jairo, spomínate najmä Tuum a Barsaloi. Ako to bolo v Lodungokwe?

Jairo: Keď som do Lodungokwe prišiel, nebolo tam nič. Ani náznak nejakej záhrady, dokonca ani na fare. V začiatkoch, vždy keď som išiel do Nairobi, každý jeden krát, vracal som sa na misiu so stromami. Dokonca až tak, že ľudia mi začali hovoriť: Otče, toto je misia, ty tu chceš mať z toho džungľu, keď sadíš tak veľa stromov?! A ja som odpovedal, že áno! (smiech) Sadím ich tak veľa preto, lebo viem, že keď zasadím 10, tak prežijú 1 – 2 kusy. Takže ich musíme zasadiť veľa. Teraz vidím, ako veľmi sa Lodungokwe zmenilo. Musím povedať, že zvlášť obdivujem ženy, ktoré sa do projektu zapojili. Sú veľmi konzistentné a odhodlané. Lodungokwe má veľký trh, jeden z prvých vôbec v Samburu. Ľudia chodia na tento trh a predávajú svoje vlastné produkty: sukuma wiki, pomaranče, a podobne. Postupne sa dá všimnúť, že ľudia začínajú pestovať aj v okolí svojich domov. Aspoň niečo majú. A to Lodungokwe bolo posledné miesto, ktoré sme do projektu zapojili.

Povedali ste, že používať termín polokočovnej komunity v súvislosti so Samburu je momentálne skôr romantická predstava ako realita. Čo teda spôsobilo tento posun v komunite? Prišla táto zmena od samotných ľudí alebo to bol dôsledok napríklad globalizácie? Aký je váš názor?

Jairo: Bolo by zaujímavé urobiť o tomto seriózny výskum. Môj názor je, že za týmto posunom je viacero vecí. Napríklad zmena konceptu osobného vlastníctva nehnuteľnosti. Ľudia začínajú vlastniť pozemky v Samburu. Predtým pôda patrila komunite. Stále môžeme v Samburu nájsť miesta, kde sa môžete pohybovať voľne. No postupne ľudia začínajú hovoriť: toto miesto patrí mojej rodine, tomu a tomu klanu, čím sa limituje priestor i sloboda pohybu. Existujú obmedzenia, ktoré v minulosti neboli. Ďalší príklad je komunikácia. Pred 20 rokmi nikto nevlastnil telefón. Tým pádom bolo presúvanie pre ľudí nevyhnutné, dozvedieť sa novinky, stretnúť sa. Teraz, už sa nepotrebujú presunúť, aby vedeli, čo je nové vo svete. Väčšina miest v Samburu má v súčasnosti signál. Ľudia majú kontakt so svojou rodinou na pravidelnej báze cez telefón, nepotrebujú ich tak často navštevovať. Predtým, ak chceli vedieť, ako sa niekto má, museli ich fyzicky nájsť a navštíviť. Niekedy trvalo aj niekoľko dní, kým ich našli. Lokáciu poznali iba približne. Teraz sa môžu vzájomne nájsť a pozhovárať sa behom sekúnd. Napríklad cez whatsapp. Myslím, že to ľuďom pomohlo. A teraz už nikto nechce ísť späť. Taktiež si ľudia začali kupovať veci. Teraz v niektorých domoch Samburijcov, či v Barsaloi, Tuum, alebo Lodungokwe, môžete nájsť aj TV. Títo ľudia chcú ostať na jednom stabilnom mieste. Predtým mali jednoduchý život, 2 – 3 hrnce, moderné oblečenie nemali. Teraz, majú veľa hrncov, oblečenia, kože na posteľ, atď. Ďalší aspekt je, pre dobré či zlé, že sú súčasťou trhu. Ten samotný ich núti zostať na jednom mieste. Venovať sa biznisu. Pretože trhovisko je na jednom konkrétnom mieste, napríklad vždy v stredu, a je efektívnejšie sa naň presúvať z menšej vzdialenosti. Ale stále, ak sa potrebujú pohnúť ďalej s dobytkom, hlavne počas obdobia sucha, idú mladí chlapci – bojovníci (morani). Ženy, deti, staršie osoby ostávajú doma.

Guillermo: K tomuto ponúkam jednoduchý príklad. Počet zapísaných v školách sa stonásobil, deti a najmä dievčatá chodia na základnú školu, čo už hovorí o tom, že ľudia sa usádzajú. K tomu zmenšujúca sa plocha pôdy, kde sa môže pásť dobytok, čo v blízkej budúcnosti prinesie ešte viac konfliktov medzi farmármi a tými, čo sú stále polokočovní pastieri. Preto je dôležité pomáhať týmto ľuďom, aby nevyhnutná prichádzajúca zmena ich životného štýlu nebola násilná či traumatizujúca, ale naopak, aby sa našli prieniky na dialóg a vzájomnú akceptáciu.

Počas rokov, ktoré ste v Keni strávili, ktoré zmeny považujete za najviditeľnejšie a čo sa naopak vôbec nezmenilo?

Jairo: Najviac ma fascinovala komunikácia. Pamätám si, keď som pracoval v Tuum. Vždy prechádzate cez mesto Baragoi. Jedného dňa som zahliadol, ako ľudia z Nairobi stavajú vysokú vežu. Patrila Safaricomu, spoločnosti, ktorá v Keni poskytuje telekomunikačné služby. Kritizoval som ich za to. Načo niečo také stavajú v Samburu? Kto tu bude komunikovať s kým? Samburijci nemajú náturu na takéto veci. Táto spoločnosť bude túto investíciu isto ľutovať. Ale Safaricom bol múdrejší ako ja (smiech). Mali premyslený marketingový plán. Keď som cez Baragoi prechádzal znova o mesiac neskôr, videl som veľa ľudí na uliciach s mobilom v ruke. Mladých bojovníkov “moranov” v ich tradičnom oblečení, s vtáčími perami, oštepom, a teraz aj s telefónom. Dokonca aj staré ženy mali telefón v ruke. Hneď som si uvedomil, ako veľmi som sa mýlil. Akoby mihnutím oka sme prešli od satelitného telefónu, ktorý sme mali jediný na fare, bol ťažký a každý telefonát veľmi drahý, k tomu, že telefonovanie sa stalo všeobecne dostupným. Dokonca praktickým. Oznamy v kostole zvykli bývať veľmi dlhé, pretože každý chcel informovať o svojich aktivitách. Teraz máme whatsapp skupinu vo farnostiach, kde si farníci môžu všetko dôležité napísať. Neskutočné. Ďalším rozmerom zmeny je transport. Pamätám si, keď v týchto našich 3 farnostiach, jediné auto v dedine bolo to naše farské. Ľudia sa vždy chceli s nami odviezť, priniesť či kúpiť niečo z mesta, bolo to náročné, keďže ľudí bolo veľa a s nimi aj počet žiadostí. Na dennej báze. Dnes? Už nikto nepríde na faru pýtať sa na túto službu. Máme teraz autobusy, rôzne spôsoby dopravy. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, ako chcú. Život sa veľmi zmenil.

Ak ideme hlbšie, tak áno, niektoré veci sa nemenia. Možno práve veci v spoločnosti ako takej, spôsob ako je organizovaná. A tiež to, že tí najchudobnejší sú stále v tej istej situácii. Našou misiou je aj hovoriť o tom s ľuďmi. Pýtať sa, prečo máme mobily, TV, lepšie cesty,… prečo chudobní sú stále chudobní, stále trpia hladom, prečo… Prečo sa táto realita nemení. Sám sa pýtam, prečo so všetkým týmto rozvojom, otváraním pohľadov, novými možnosťami, prečo napríklad sa nezmení prístup k ženskej obriezke (FGM). Sú veci, ktoré sa menia rýchlo, sú veci, ktoré ostávajú rovnaké. No nie je to iba otázka Samburu. Nairobi sa mení tiež. Už to nie je to isté mesto, ako keď som do Kene prišiel. Stáva sa z neho ešte väčšie a rozvinutejšie mesto, ba priam jedno z tých luxusných veľkomiest. Ale ak sa pôjdete pozrieť do Kibery (pozn. jeden z nairobských slumov), zistíte, že sa pre ľudí veľa nezmenilo: odpadky, špinavá voda, stále to isté. Toto sa z nejakého dôvodu nemení. Rozvoj existuje a deje sa, no niekedy mám pocit, že zlyhávame v ľudskom rozvoji. Myslím, že misie a organizácie ako eRko, to je cesta, na ktorú treba upriamiť pozornosť.

Guillermo: Prirodzený rozvoj komunít, vnútorná výmena informácií, a hlavne internet. Všetci sú si vedomí toho, čo sa deje vo svete a nikto nechce byť pozadu či vynechaný, každý chce byť súčasťou tejto novej reality. Toto prináša aj vedomie toho, čo ľuďom chýba, ako málo rozvoja poskytuje samotný kraj, ako iné komunity dostávajú od vlády podporu a Samburu nie, že sú dokonca z týchto procesov vylúčení. Koncepty ako poľnohospodárstvo, rozvoj, potravinová bezpečnosť, spravodlivosť a mier sa stávajú viac zaužívanými. Samburijci si začínajú uvedomovať výzvy, potreby a práva, ktoré sa nerešpektujú.

Keď sa vrátime k téme komunitných záhrad a ekologického farmárčenia. Prečo ste sa rozhodli zamerať vaše aktivity najmä na ženy?                 

Jairo: Úprimne musím povedať, že so ženami sa v tomto najľahšie spolupracuje. Pretože sa zaujímajú. Ženy majú dar starostlivosti vo svojich srdciach. Je to v nich akoby vryté. Idú za každou vecou, ktorá znamená príležitosť či lepší život pre ich deti. Ženy hľadajú, pýtajú sa, sú aktívne, nájdete ich za každou vecou, ktorá sa deje. Chcú vedieť, čo môžeme spoločne urobiť pre komunitu. Ženy sú na toto citlivé. Muži spia pod stromom. 

Guillermo: Ženy sú motorom zmeny a významnými protagonistami rozvoja v Afrike. Vlastniť dobytok a starať sa oň je aktivita, od ktorej boli kompletne odstrihnuté a žiadna žena nemá právo niečo takéto vlastniť. Tréning v ekologickom farmárčení im pomáha poskytovať zdravšie jedlo sebe i svojim deťom, pretože z kultúrneho hľadiska toto je práve ich povinnosť, keď muži pasú dobytok. Posilňovanie postavenia žien, učenie ich iným spôsobom, ako sa postarať, pomáhať im veriť v seba samé, je životne dôležité pre rozvoj týchto ľudí. Navyše to zaručuje prístup k aspoň trochu nutrične obohatenému jedlu pre deti. Tým pádom je to aj pre tieto deti inšpirujúce. Pozrite sa na Railu: 13-ročný chlapec, ktorý polieva farské záhrady a sadí stromy pre svoju rodinu. Chalan zo Samburu, pastier, ktorý chce byť farmárom. Záhrady inšpirujú a ponúkajú priestor na upevnenie i prosperitu celej komunity.

V súčasnosti je veľmi aktuálnou témou klimatická kríza. Región Samburu sa považuje za jeden z tých, ktoré sú ňou výrazne zasiahnuté. Viete povedať z vlastnej skúsenosti, či klimatickú zmenu zažívate na vlastnej koži? 

Guillermo: Klimatická zmena existuje a vnímam veľa jej znakov, ktoré nás v projekte bezprostredne ovplyvňujú. Jedným z nich je zmena vo vzorci dažďov. Suchá sú dlhšie a dlhšie a keď prídu dažde, sú prívalové a krátké. Práve model ekologického farmárčenia pomáha obnovovať pôdu, zvýšiť tak možnosť ľudí i zvierat mať prístup k jedlu, a bojovať tiež proti jej erózii. 

Jairo: Áno, vnímal som ju, a to najviac v období dažďov. Keď som do Samburu ešte iba prišiel, ľudia s istotou vedeli predpovedať, kedy obdobie dažďov začne a kedy skončí. Pršať bude v apríli a v novembri iba trochu spŕchne. No napríklad už v roku 2010 nepršalo vôbec. Odvtedy dažde neprichádzali načas. Uvedomil som si, že niečo sa zmenilo a počasie sa zbláznilo. Ľudia nevedia prečo, no vnímajú to citeľne. Keď neprší, je obdobie sucha. A to znamená hlad, úhyn dobytka, dokonca zdravotne trpia samotní ľudia. Samburijci cítia túto zmenu, aj keď nevedia plne reflektovať, prečo sa to deje práve im.          

Myslíte si, že existuje na túto situáciu riešenie? Ak áno, kto ho má v rukách? Čo môže taký obyčajný Samburijec robiť?

Guillermo: Vnímam, že je všeobecne jasné, že najväčšiu zodpovednosť za klimatickú krízu nesú najviac hospodársky rozvinuté štáty, ako sú Spojené štáty americké, Európska únia, Čína a India. Zároveň je zjavné, že prvé a najsilnejšie dôsledky sú citeľné práve v oblasti Afrického rohu. Samburijci sa môžu naučiť, ako obnoviť život vo svojej pôde, ako zastaviť eróziu, kŕmiť dobytok ekologickejšie, no už sa dlhšie nemôžu spoliehať na to, kedy prídu dažde a v akej podobe prídu. Musíme našich ľudí pripraviť a poskytnúť im potrebné nástroje na to, aby boli schopní sami čeliť týmto novým situáciam, a tak eliminovať dôsledky napríklad hladu najviac, ako sa dá.

Jairo: Všetko týkajúce sa klímy je veľmi komplexné. Niečo, nad čím sme stratili kontrolu. Ale jedinou cestou, ako vieme prispieť, sú malé rozhodnutia. Problém je obrovský, no každý môžeme robiť malé kroky. V Samburu napríklad tak, že budeme pokračovať v trende sadenia stromov, zalesňovania. V našich komunitných záhradách na tom pracujeme. Potrebujeme taktiež pokračovať medzi našimi ľuďmi v reflektovaní, čo ešte môžeme zmeniť. Napríklad spôsob, ako sa pristupuje ku kozám. Podľa môjho názoru sú aj kozy súčasťou dezertifikácie – rozširovania púští. Prečo? Lebo kozy zjedia všetko. Toľkokrát sme sa snažili vypestovať stromy, založiť záhradu a toľkokrát som sa na tie kozy nahneval! Pretože v minúte boli schopné zjesť všetko, o čo sme sa my v pote tváre a s láskou starali 3 – 4 roky. Musíme k tomuto však pristupovať delikátne, lebo tu môžeme otvárať starodávny rozbroj medzi Kainom a Ábelom, medzi poľnohospodárom a pastierom. Ako toto reflektovať, aby sme nepriniesli ešte väčší rozbroj? Treba robiť postupné malé kroky. A v našich programoch, komunitných záhradách, organickom farmárčení, si myslím, že sa zameriavame práve na tieto malé kroky, ktoré ale majú vo väčšom meradle obrovský dosah.

Uverejnené: 25. 10. 2022
Pripravili: Lucia Jantišovičová, Jozef Magda
Snímky: Dobrá novina, 2022