Každý deň je pri týchto deťoch iný, zaujímavý.

Songa Mbele na Masomo je názov neformálneho denného centra v Nairobi, v slume Mukuru, konkrétne v časti Kayaba. Pre mňa je to ale najmä miesto, ktoré mi bude vždy pripomínať stelesnenie detského džavotu, bezprostredného šťastia a nekončiacej radosti.

Zároveň je to denné centrum, ktoré dáva možnosť vzdelania a starostlivosti pre deti vyžadujúce špeciálny prístup. Ponúka lepšiu budúcnosť pre niekoľko desiatok detí a aj ich rodiny. Je práve tým dažďom, ktorý pomáha spomínaným deťom rásť. V Songa Mbele som pôsobila ako učiteľka – mwalimu. Na začiatku práve v triede pre najmenšie deti s rozličnými poruchami učenia, ale aj deti, ktoré z rozličných dôvodov nechodili do základnej školy alebo ju prerušili. Ich chuť učiť sa ma zakaždým udivovala. Vždy si pýtali úlohy, bez červeného pera som sa ani nemohla pozrieť na vypočítané príklady či úlohy, aby som im dala červenú fajku za správne odpovede.

Deti sú tu jednoducho nádherné, a to nielen tým, že majú veľké vnímavé oči a keď sa smejú (a smejú sa stále), ukážu vám pekné biele zuby. Sú priateľské, otvorené a všetko ich zaujíma, dokonca až prahnú po všetkom novom.

Traja mušketieri

Cez obed som trávila čas pomáhaním pri kŕmení, prípadne hygiene v oddelení pre detičky, ktoré si vyžadujú celodennú starostlivosť. A ten pocit, keď sa najedené dieťatko spokojne usmeje, je ten najväčší pocit vďaky. Pracovníčky sa tu naozaj o tieto detičky krásne starajú. Spievajú im, hrajú divadielko. Je im zabezpečená aj fyzioterapia niekoľkokrát do týždňa. Pre rodičov týchto detí pravidelne organizujú odborné prednášky o správnom spôsobe starostlivosti.

Keďže školský rok v Keni je inak rozdelený ako u nás, v projekte sme mali počas augusta veľmi rušno. Školský systém je tu rozdelený na trimestre a po každých troch mesiacoch nasleduje jeden mesiac prázdnin. Centrum Songa Mbele je otvorené aj počas oficiálnych prázdnin, pretože sa nejedná o školu, ale o neformálne centrum. Preto k nám do centra prišli aj deti zo špeciálnych škôl, ktoré sú už integrované.

A tak som počas mesiaca august učila deti z týchto špeciálnych základných škôl. Moja náplň bolo učenie zahŕňajúce počítanie, čítanie, ale aj spoznávanie farieb, tvarov, predmetov a zvierat. A k tomu nesmú chýbať ani rozličné aktivity na rozvoj jemnej motoriky.

V poobedných hodinách je vždy na programe klub, niečo ako krúžky. Každý deň patrí niečomu inému. Najobľúbenejšia je práve telesná výchova a tradične víťazí futbal, ktorý priam všetky deti zbožňujú. U dievčat je populárne skákanie cez gumu či švihadlo. Niekedy sú počas klubu výtvarné aktivity – omaľovánky sú veľkým hitom. K atraktívnym aktivitám patrí tiež tvorba rôznych náramkov z koráliek.

Iné dni je zas klub hudobnej výchovy – tancovanie a spievanie. Rytmus udáva hra na bubny – v tomto prípade ide o prázdne nádoby a vedrá. Tu má naozaj každý v sebe prirodzený cit pre hudbu a krásny spevavý hlas. Spev a tanec jednoducho patria ku každodennému životu. Tancuje sa vždy a všade, a naozaj krásne.

Obľúbenou hračkou je plastové vrecko na špagátiku, s ktorým sa naháňajú. Veľký úspech má aj prelievanie vody či piesku z rôznych nádob. Toľká vynaliezavosť. Obzvlášť chlapci milujú kotúľanie a naháňanie sa za pneumatikou. Z obyčajných vecí sa stávajú veci neobyčajné.

Každý jeden deň pri týchto deťoch bol pre mňa iný, zaujímavý, plný množstva nových momentov a rôznych situácií – od veselých, niekedy úsmevných až po dojímavé či niekedy aj náročné. Vždy ale bolo krásne každé ráno vstávať s otázkou, čo nového mi tieto deti ukážu. Priam až radosť.

Výrazným zážitkom je aj pozdravenie sa s deťmi. Každé ráno ma deti po mojom príchode už vo dverách budovy objímajú, stískajú, držia okolo nohy či sa pretekajú, ktoré z nich mi skôr podá ruku alebo si tľapne s tou mojou. Niektoré sa aj spýtajú v angličtine ako sa mám. Podobne je to aj s deťmi na ulici. Celé šťastné ma prídu pozdraviť či už vo swahili alebo tie staršie v angličtine. Niektoré popri mne kráčajú pár metrov, iné mi zas potrasú rukou a tie najodvážnejšie sa dotknú aj mojej sukne. No ale tá radosť pri tom.

Hodina matematiky

Raz sa mi stala aj nádherná príhoda. Na vyučovaní som mala vreckovku vo farbe kenskej zástavy. Keď som ju náhodou vytiahla, v momente ako ju žiaci uvideli, naraz spustili svojimi krásnymi melodickými hlasmi spev. Najprv som nevedela, čo sa deje. A potom som spoznala, že spievajú štátnu hymnu. Také to bolo dojemné, melodické. A tie ich hlasy. Nááádhera. Keňania sú naozaj veľmi hrdí na svoju krajinu, a aj o nej veľmi veľa vedia. Vidieť to už na malých deťoch.

Páči sa mi aj, že tu tieto deti nevnímajú ako hendikepované, ale ako špeciálne alebo so špeciálnymi potrebami. A nikdy sa tu nehovorí, že by bolo niečo nezvládnuteľné, len že je to výzva. Je to presne o zmene pohľadu.

A iný pohľad som videla aj na ostatné veci. Určite sa miestni viac stotožňujú s pojmom Afričania ako sa my stotožňujeme s pojmom Európan. Je naozaj krásne aj to, ako je na všetkom napísané „Africa“. A aj napriek tomu, že je v Keni 42 kmeňov, miestni hovoria, že sú predovšetkým Keňania, Afričania a až potom sú kmene.

Často dostávam aj otázku na najkrajší zážitok, moment alebo čo ma najviac očarilo. Odpoveď sú samotní ľudia. To ako sú neskutočne empatickí, všetko si všimnú, opýtajú sa vás s úprimným záujmom. Ich priateľskosť, srdečnosť, vrúcnosť a najmä otvorenosť. Strašne radi sa rozprávajú, vždy ochotne poradia. Jednoducho (ne)obyčajné bytosti.

A ešte ich neskutočná vďačnosť. Každodenná vďaka niekedy aj za to málo, čo majú. Tú je cítiť všade, a v Songa Mbele stonásobne. Za dobrovoľníkov, ktorí sem prichádzajú pomáhať, za koledníkov na Slovensku, za to, že myslíme na ľudí v Keni.

Aj pri rozhovoroch s rodičmi, ktorí prichádzajú pre svoje deti, mi behom pár minút stihnú povedať ako veľmi sú vďační, že ich deti sú v pekných čistých priestoroch, kde je o nich postarané a kde sa ich stav môže zlepšovať pod odborným prístupom.

Mr. Crocodile a Beatrice

„Adhiambo, Adhiambo“ – oslovujú ma kolegovci už len mojím novým kenským, konkrétne Luo menom: „A nezabudni u vás na Slovensku všetkých pozdraviť, odovzdať im naše úprimné poďakovania. Pozdrav všetkých ľudí v tvojej krajine, že na vás myslíme v našich modlitbách. Ďakujeme.“ A pridajú ešte aj swahilskú podobu – Asante sana.

Text: Daniela Ficová, foto: Daniela Ficová a Ivana Havránková, 2015