Po troch mesiacoch strávených v etiópskej dedinke Alitena, ktorá sa nachádzala v horách, v ťažkých podmienkach, osamote, bez cesty, teplej vody a vyváženej stravy som sa tešila na trochu viac komfortu a predovšetkým na zmenu.
Už od prvého momentu odkedy som vstúpila do mesta Mekelle som každý jeden deň obdivovala monument, ktorý sa týčil nad mestom a udával mu ráz. Mala som to šťastie, že z kancelárie, kde som pracovala, bol naň skvelý výhľad. Pre mňa znamenal predstavu lepších, komfortnejších časov so slovenskou spoločnosťou, ale jeho skutočný význam som mala šancu pochopiť až neskôr.
Každý deň v práci som ráno začala so slovami: ,,Monument je stále tu…“ a zamierila pohľadom von oknom a sledovala tú krásnu scenériu. Až prišiel vianočný čas a na štedrý deň som sa vybrala spolu so slovenskou dobrovoľníčkou Simonkou k monumentu. Cítili sme sa veľmi slávnostne, no aj bez slov sme vedeli, že v duši sme trochu neisté a smutné, keďže toto boli naše prvé Vianoce bez rodiny. Prešli sme sa po múzeu, prečítali si čosi viac o histórii Etiópie a zaujali nás aj krásne obrazy plné emócií, ktoré ukazovali časy vojny.
V tento vianočný deň sme rozhodli, že viac ako my, by zážitok ocenili a potrebovali naši študenti. Poznať históriu svojej krajiny a vzdelávať sa aj takouto hravou formou bol podľa nás dobrý nápad.
Viete si asi predstaviť, koľko z týchto detí malo šancu sa na takéto miesto pozrieť. Pritom cena vstupného je 3-5 Birr, čo je cca 15 centov. Vždy, keď sme sa počas hodín angličtiny rozprávali o našich krajinách, cítila som z ich slov veľkú hrdosť na ich krajinu. Takú, o ktorej na Slovensku často ani nechyrujeme. Poznať svoju históriu, poučiť sa z minulosti a byť hrdí na svoju krajinu by mal dostať šancu každý a ja som si hrdosť na Slovensko uvedomovala, čím ďalej, tým viac.
V deň výletu sa s radosťou zhromaždilo dokopy 45 študentov a spolu sme vyrazili k monumentu. Doteraz si vravím, že toto bola jedna z mojich najlepších investícií v živote.
Tak ako som ja dostala šancu a finančnú pomoc od SlovakAid, aby som mohla vycestovať do Etiópie, rovnako som aj ja chcela dať šancu vidieť a vedieť čosi viac mojim žiakom.
Pomoc je neustály kolobeh, keď človek dostane automaticky aj dá ďalej. Vzdelanie je neustála cesta, ktorá nemá koniec. Mala som veľkú radosť, keď som videla ako si počas prehliadky múzea všetko zapisujú, ako sa tešia a jašia vďaka tejto malej exkurzii a ešte väčšiu, keď mi na ďalšej hodine vraveli, čo sa im najviac páčilo.
Najväčším hitom boli predovšetkým príbehy, akým spôsobom museli počas vojny amputovať vojakom zranené ruky, nohy a rôzne iné nie veľmi príjemné témy. Nečudujem sa, že ich takéto veci zaujali, je to predsa ľudské a sú to deti, ktoré zaujíma skutočne všetko.
Mrzí ma ale, že tieto deti nemajú šancu žiť ako deti a častokrát sú vzdelanie a detská zvedavosť v úzadí pred každodennými problémami chudoby. Vzdelanie a rozhľad je to najviac, čo môžeme iným dať, aj keď si to mnohí neuvedomujeme. Ochraňuje nás na ceste životom, pomáha s prácou, pri ľudskej interakcii a otvára nové obzory.
Vzdelanie automaticky nezaručuje, že človek je dobrý, no pomáha aj dobrým ľuďom mať sa lepšie, robiť lepšie rozhodnutia a mať aj viac ,,šťastia” v živote.
Po tomto zážitku a pochopení aspoň kúska svojej histórie som žiakom hovorila aj o Slovensku a komplexnejšie o svete a problémoch, ktorým čelíme. Je podľa mňa nutné vyvracať zaužívané stereotypy a okrem klasickej hodiny angličtiny som sa snažila poskytnúť aj globálny a komplexnejší pohľad na rovnosť, spravodlivosť, slušnosť, či ekológiu.
Chcem veriť, že som im pomohla byť aspoň o trochu viac hrdí na svoju krajinu, vidieť okrem pozitív aj nedostatky, byť bližšie jeden druhému, rozlišovať medzi spravodlivosťou a neprávom a zamýšľať sa nad svojím osudom a neostať v beznádeji.
Len akciou a snahou predsa dokážeme veci zmeniť, rovnako, ako to dokázali ich predkovia, o ktorých sa dozvedeli v múzeu. Ja som sa popravde nad týmito vecami zamýšľala neustále a jednou z prvých vecí, ktoré som si uvedomila bola vďačnosť.
Vďačnosť našej krajine, že mám možnosť byť tým, kým som, že som mala šancu študovať, vyrastať v bezpečnom prostredí a učiť sa hodnotám. Popritom všetkom som nezabudla ani na tie veci, ktoré na Slovensku škrípu, no máme tak veľa, za čo môžeme byť vďační.
V neposlednom rade som pocítila aj tú hrdosť, ktorou sa pýšia aj oni a som nesmierne pyšná a vďačná, že naša malá krajina dokáže každoročne robiť dobro nielen na Slovensku ale aj v zahraničí. Práve vďaka tomuto pobytu som mala aj ja šancu objaviť okrem Etiópie aj samu seba, rozdať svoje talenty ďalej a dostať hádam ešte viac.
,,Giving is not just about making a donation, it is about making a difference.“
Text a foto: Alexandra Biľanská
Dobrovoľnícky pobyt u sestier vincentiek v Mekelle a Alitene na severe Etiópie bol realizovaný z prostriedkov SlovakAid.
