Teraz sa na svet pozerám z iného uhla.

Na mojom projekte – na detskej HIV klinike Jána Pavla II. som pomáhala tam, kde som sa cítila byť užitočná. Pomáhala som sociálnym pracovníkom s ich databázou detí, pretože okrem zdravotnej starostlivosti sa klinika zameriava aj na ich sociálnu stránku života a ich komunitný život.

Venovala som sa deťom, ktoré prišli na program alebo len na kontrolu či do komunitnej knižnice. Veľakrát som len tak s nimi šantila alebo odpovedala na ich zvedavé otázky, prečo mám „vlasy“ na rukách a pehy na lícach.

eRko tance s deťmi na tábore, Buikwe 2017

Pomáhala som rozšíriť a zorganizovať knižnicu pre ľudí z okolia a snažila som sa zvyšovať čitateľskú kultúru u detí, pretože knižky sú ich budúcnosť! Okrem týchto aktivít v priestoroch kliniky som bola aj na návštevách v škole, kde sme boli pozrieť naše decká zo sociálneho programu.

Detský kútik počas komunitného dňa, Buikwe 2017

Iný deň sme zase mali zdravotnícky výjazd do odľahlej rybárskej dediny, kam sa nedalo vôbec dostať autom, no práve preto sme im boli zaniesť lieky pre deti, a tak aspoň v malom pomôcť konkrétnej komunite.

Až polovica populácie Ugandy ešte nedovŕšila 15 rokov. Na moje prekvapenia, ako som šla ja niečo naučiť deti, tak ony naopak učili mňa, neustále. Deti sa vedeli postarať o svojich mladších súrodencov, pásli dobytok, vedeli sa zahrať s ničím, nesťažovali sa a staršie deti už vedeli variť a snívali o svojich budúcich profesiách.

Ruth, dospievajúca mladá dáma mi povedala, že by rada bola zdravotnou sestrou, ale že nemôže ďalej študovať, lebo mama už nebude mať peniaze na školské poplatky. No chcela by si nájsť prácu a zarobiť si na školu sama.

Zistila som, že sú to také isté deti ako všade inde na svete, plné energie, očakávaní, snov… akurát majú inú farbu pleti a iné podmienky na život ako my.

Mozaiková modlitba – každý je jedinečný, Buikwe 2017

Sama som videla, ako deti zo sociálne slabých rodín dostali svoj prvý matrac na spanie! Toľká radosť! Viete si predstaviť spať na podložke upletenej z banánových listov na tvrdej zemi s ďalším súrodencom či dvoma? Sú vďační za všetko a vidieť to na ich veľkých očkách. Pre mňa sú to malí hrdinovia! Stále s úsmevom a aj po ťažkej práci odpovedajú, že sa majú fajn. Jeden banán, cukrík, balónik či ceruzka je pre nás samozrejmosť, no tam to má inú hodnotu! Hmm, človek sa neraz zamyslí nad svojím životom!

Krajina je prevažne zelená a úroda sa zbiera 2-3-krát do roka, no krajina ako taká je aj naďalej závislá na dovoze potravín. Výborná klíma poskytuje širokú škálu potravín, no i tak priemerné dieťa v škole dostáva stále posho (kukuričná múka s vodou) s fazuľou, niekedy celých 14 rokov!

Miestny trh v Lugazi – radosť nakupovať, Lugazi 2017

Vďačnosť. Tak sa dá asi najvýstižnejšie opísať to, čo si z Ugandy odnášam. Som vďačná za všetko čo mám, za všetko čo som mohla vidieť a zažiť, za celú skúsenosť z Ugandy! Teraz sa na svet pozerám z iného uhla a viem, že novší model auta, ktoré si sused kúpil a ja ešte nie alebo drahšie maslo v obchode naozaj nie je až taký problém!

Uvedomila som si, že človek nemusí robiť obrovské projekty a pomáhať státisícom, aby zmenil svet, ale práve naopak, malým projektom zameraným na konkrétnych ľudí dokáže priviesť veľkú časť komunity k lepšiemu životu, a tak prispieť k zlepšeniu situácie v krajine.

Vďačnosť detí z projektu, Buikwe 2017

Uganda ako rozvojová krajina má budúcnosť a vďaka patrí všetkým ľuďom, ktorí podporujú projekty ako tento. Pretože i svojím málom robia svet krajším! Stojí to za to! Choďte sa pozrieť!

Text a snímky: Dominika Forgáčová, 2017

Dominika pôsobila tri mesiace na Klinike Jána Pavla II. v Buikwe-Lubanyi, na ktorej Dobrá novina v roku 2016 podporila výstavbu oplotenia kliniky, detského ihriska a knižnice. Z poskytnutých prostriedkov bola taktiež vyhĺbená studňa a osadená vodná nádrž.

Dobrovoľnícky projekt finančne podporil SlovakAid.